Príbeh deviatich je jeden z mnohých

Autor: Mária Reptová | 25.2.2016 o 13:49 | Karma článku: 2,95 | Prečítané:  429x

Dnešní  mnohí zamestnávatelia akoby mali zámer každého zamestnanca vyžmýkať do poslednej akejkoľvek sily psychickej či fyzickej...

Jedného dňa som nastúpila do práce. Práca ma veľmi bavila. Splnila moje očakávania. Kolektív bol úžasný, boli sme ako jedna rodina, pomáhali sme si. Pobočku sme všetci ťahali spoločne. Čas plynul, a veci sa začali meniť. Vedenie sa rozhodlo pre zmenu z tzv. pobočkových plánov na osobné plány... a z vysnívanej práce sa postupne ale isto začala stávať nočná mora... Priateľská, podporujúca, inšpiratívna atmosféra pracoviska sa vytratila. Človek sa prestal do práce tešiť. Stala sa nutným zlom, úplné utrpenie... a práve toto nutné zlo začalo vedenie zneužívať... Myslím si, že v dnešnej dobe mnohí vedia čo mám na mysli...

Na zamestnancov začalo vedenie vyvíjať nesmierne tlaky na predaj produktov. Formulácia pracovných príkazov začala byť neuveriteľná... v zmysle viet typu: Ak si tu kvôli peniazom (nie si spokojný so svojou výplatou) to nie je dôvod chodiť do práce... Nepáči sa ti tu  jednanie alebo práca alebo prostredie (pracovná atmosféra) atď... vôbec tu nemusíš byť.  Na tvoje miesto čaká zástup iných... Nepáči sa ti niečo? Daj výpoveď... tam sú dvere... poznáte to aj Vy? Áno, takéto jednanie je v dnešných podnikoch veľkých či malých rutinou.. Ľudovo nazvaná „šikana“ je na každodennom poriadku či už mobbing/bossing.

Vety ako: Si neschopný. Nie si človek na správnom mieste. Si nahraditeľný. Ak niečo nevieš vyriešiť, nikto sa za teba nepostaví, za všetko si zodpovedný ty a pod. sú zo strany vedenia bežným štýlom jednania so zamestnancami.

Čím ďalej väčšia fluktuácia ľudí je braná zo strany vedenia ako prospešná. Pravdou je pravý opak. Svedčia o tom i reakcie klientov a ich vnímanie z druhej strany. Ako má mať dôveru v inštitúciu klient/zákazník, keď  vidí ako často sa menia zamestnanci...? Položil si túto otázku niekto niekedy vo vedení?  Zdá sa, že pre vedenie je reálny iba jeden cieľ a to zisky pre manažment. To čo všetko si radový zamestnanec musí pretrpieť, prežiť a splniť každý deň, o tom vedenie mnohokrát nemá ani len tušenie. Osobná skúsenosť so stretnutia s ľuďmi z vedenia v Bratislave. Manažment nemá ani potuchy o fungovaní radových zamestnancov a práve na tých stojí firma. O rozdielnych prístupoch k zamestnancom a rozdielnych platoch na tých istých pozíciách v tej istej inštitúcii no v rôznych regiónoch sa nemusím asi ani zmieňovať (žiaľ čierna realita).

K neúnosným plánom, náročnému pracovnému vyťaženiu sa ešte pridajú nadčasy, porady na dennom poriadku pred začatím pracovnej doby, i porady v trvaní priemerne 2 hodiny + - a samozrejme po pracovnej dobe – priemerne raz za mesiac. Veď kto zo zamestnancov by mal mať právo na svoj súkromný život? Sme povinní chodiť skôr aby sme stíhali porady tzv. 5 minútovky v trvaní cca 10-20 min (samozrejme o tom aký sme neschopní, aký máme nesprávny prístup k práci, aký sme neochotný, ako sa málo snažíme, ako výsledky hovoria o našom nič nerobení...) sme povinní ostávať v prací dlhšie, ak sme nestihli čo sme mali stihnúť (no nemali sme na splnenie priestor) alebo sa vyskytol nejaký problém. Všetko samozrejme zadarmo. Veď sme povinní... samé povinnosti smerom k nám zamestnancom a opačný smer sa nejako stratil... Áno pár benefitov je zamestnancom poskytnutých, ktoré iní zamestnávatelia nedávajú, tie sú prezentované honosne a ako sa o nás zamestnávateľ stará.

Žiadne uznanie ani len slovíčko od nadriadeného ďakujem ako si to zvládol. Nie, ani raz za celé roky. Iba samé povinnosti ako musíš splniť to a ono inak uvidíš výpoveď...  O ľudskom prístupe nikde ani náznaku.

Raz nastane situácia: skúsený zamestnanec ochorie (po rokoch vyťaženia a prechodených chorôb – priorita práca... poznáte to tiež?...) - vykluje sa z toho závažný zdravotný problém následkom čoho je dlhodobejšia PN. Ďalší zamestnanci sa konečne rozhodnú pre zmenu a dávajú výpoveď, našli si novú prácu, pridávajú sa i ďalší, ktorí tiež dávajú výpoveď i keď zatiaľ druhú prácu nemajú.. Rozhodnutie to nie je ľahké ale tlakom okolností sú nútení... Vedenie si na chvíľu možno uvedomuje vážnosť situácie, áno no iba zo svojho uhla pohľadu. Kto na nás bude robiť? Zamestnancovi na PN príde správa v zmysle, že kedy príde do práce, pretože situácia bez neho je „na slučku“.

Pred PN zamestnanec musel zvládať všetky vzniknuté situácie, všetky pracovné povinnosti i tie, o ktorých vedenie nemá ani tušenie, že musí riešiť a zvládnuť; vykonávať prácu, ktorú by malo vykonávať viac ľudí a to iba s jedným kolegom.  Po snahe komunikovať o nadmernej pracovnej záťaži s vedením prišla ešte väčšia flustrácia a beznádej. Reakcia na argumentáciu závažnosti situácie vedenia – to sú výhovorky už o nich nechcem počuť, ba priam ma vytáčajú. Spomínaným dvom zamestnancom neostávalo nič iné ako stáť pri sebe a zvládať to ďalej. Prišiel deň, keď jeden odišiel a druhý je PN ako už bolo spomínané a zrazu je situácia neúnosná a musí sa prijať ďalší človek. Prečo? Pretože jednak noví ľudia nemajú lojalitu k firme aj keď si ju firma s jej prístupom nezaslúži, nemajú akýkoľvek záujem o danú prácu a správny chod oddelenia a jednak nemajú skúsenosti a „know-how“.

Tak sa pýtam sme alebo nie sme nahraditeľní?  Áno sme, ale ... je tá naša náhrada nám rovná? Je  lepšia? Je horšia?  Faktom ostáva, skúsenosti nenahradí nič, mnohokrát ani vzdelanie.

A celý cyklus hradí KLIENT!!!  Kvantita je uprednostňovaná pred kvalitou...

Útrapa dnešnej doby je, že niekedy ľudia boli v práci docenení to nemám na mysli iba výplatu ale i docenenie psychické, chodili do práce s radosťou, práca ich napĺňala i v prípade ak ich nebavila, človek mal pocit spolupatričnosti. Dnes je zamestnancom vštepované, že sú neschopní, málo výkonní, majú zlí prístup, výplata nemá byť motivujúca, upozorňovanie na nedostatky v pracovnom procese nie sú na mieste, sú iba povinní, musia poslúchať, PN-ka je luxus a mohli by sme pokračovať do nekonečna v negatívnych príkladoch formulácií. 

Najsmutnejšie je myslenie mnohých zamestnancov, ktorí si myslia o vyjadreniach vedenia, že sú pravdivé – vedenie dosiahlo svoje. No sú mnohí i takí, ktorí jednoducho majú strach o svoj príjem (veď majú zodpovednosť voči svojej rodine...) a tým ich zamestnávateľ drží v šachu (nebudú rebelovať...). a ostávame my, ktorí by sme rebelovali ale nikto sa nepridá. Nie nadarmo sa hovorí v jednote je sila... jednotlivec nemôže byť družina...

                                                                                                                            Zamestnanec  1

Motto:

Keď prídem domov som taká unavená, že som najradšej, keď mi dá každý pokoj. Sú to moji najbližší a najdrahší, ale jednoducho nevládzem sa ani rozprávať.

                                                                                                                            Zamestnanec  2

 Hneď ako si nájdem inú prácu, dávam výpoveď !                                    Zamestnanec  3, 4, 5, 6

 

 Sto tabletiek týždenne  :)                                                                                Zamestnanec  7, 8, 9

 

Zverejnením článku, ktorý mi bol zaslaný a so súhlasom autorky zverejnený v pôvodnom znení, by som si dovolila prípady JUDr.  Ritomskej zo 1335 zaokrúhliť  1344 prípadov, ak bude odvaha sa na ňu obrátiť.

Prajem pekný deň  kandidát č. 69  Mária  Reptová

 Priama demokracia  č.  22  ponúka riešenia prostredníctvom 

JUDr. Ritomskej M. kandidát  č. 1

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?